Lucky/Lucinka 16.r a Nemo 15.r

Čas nezastavíš….

Platí to aj pre obidvoch našich mačiakov:)

Lucinka, sa viac ako rok borí s liekmi na štítnu žľazu, pochudla (namiesto 4,30kg z čias Petrovho života, udržiava si teraz hmotnosť len chabých 2,9kg. Jej srsť už nie je tak krásnou a bohatou, budí dojem neupravenosti, či mastnoty, čo býva častým sprievodný javom pre všetkých mačacích seniorov. A aj sa o ňu menej stará, väčšina zúbkov už v ústach dávno nie je…

Aby už viac nechudla, lebo sa možno aj mačacia demencia začína u nej prebúdzať, 3-4x denne jej pripomínam čerstvým jedlom/mačacími konzervami/taštičkami, že jesť sa musí. Niekedy to funguje, niekedy odmieta.

Čo najviac nenávidí?

Rannú a večernú dávku lieku Felimazole (na chorú štítnu žľazu) z injekčnej striekačky, priamo do úst. Ak by neboli v danú dobu zatvorené dvere do spálne, kde sa vie ukryť pod posteľ, tak sa tejto procedúre úspešne vyhne :)

Viacej cez deň pospáva, je kľudnejšou a pomalšou. Jej ostrosť a nadradenosť zostala zabudnutou, hoci niekedy prekvapí a zaženie sa ešte labkou, či zasyčí na brata Nema. Miesto klasických mačacích granúl pre seniorov začala inštinktívne dávať prednosť tým renálnym (pri problémoch s obličkami). Tie boli pôvodne určené Nemovi, keď mu na základe vyšetrenia krvi zistili začiatok ich zlyhávania. No on je presvedčený, že je zdravým a jesť bude len svoje surové/varené hovädzie/kuracie/morčacie mäsko a granulky, na ktoré je zvyknutý od mladi (on predsa nebude jedávať to, čo mu určili veterinári) :)))

Nemo si už dlhé roky udržiava krásnu váhu 5,6kg. Vzhľadom k jeho objemu srsti, pôsobí na cudzích ako mega veľký kocúr. Pravdou je, že nosiť takú váhu dlhšie na rukách, chce riadnu odvahu.

On zostal stále takým pôvabným plyšáčikom – prítulný, milý, tolerantný, trpezlivý pri česaní srsti, strihaní nechtov… Trpezlivosť mu dochádza len v čase medzi 17-18hodinou, kedy sa hlási jeho prázdny žalúdok a stáva sa z neho jeden umravčaný a netrpezlivý kocúrisko, čo sa dožaduje svojej obvyklej večernej dávky, pokiaľ ju nedostane včas.

Ale postupne začal strácať takúto pokoru u veterinára, keď mu odoberajú krv. To je teraz schopný kúsnuť aj mne do ruky, ako pomstu, za tu potupu a bolesť, ktorú musí pretrpieť. Ale ešte vždy sa včas spamätá!

Čo sa však obom zapáčilo, to sú naše každodenné vychádzky s červeným FERRARI (rozumej skladací látkový kočík pre psi/mačky, červenej farby), z ktorého mali spočiatku panický strach. Keď som ich oboch do neho naložila, aj s kočíkom sa spoločne triasli strachom po celú dobu nášho venčenia.

V súčasnosti je to už OK. Len spolu tam dlho zostať nemôžu. Lucinka máva akýsi druh fóbie z malého priestoru a obmedzovania osobného teritória, od brata Nema, ktorého celý život síce toleruje, ale jeho veľmi blízka prítomnosť býva pre ňu nežiaducou:)

Hold s mačkami je život náročným :)

Oni sú tie, ktoré diktujú pravidlá a ľudia sú tými, čo sa im majú prispôsobiť!