Posledné zbohom Lucke

Začiatkom júla 2025 sa u Lucinky náhle začali prejavovať závažnejšie zdravotné problémy. So štítnou žľazou sa liečila viac ako rok, s tým súvisel aj jej prvotný úbytok na váhe a zmenený vzhľad jej srsti.

Po májovom vyšetrení Nema, ktorému zistili nadlimitné parametre pre obličky, začala aj Lucka dobrovoľne jesť jeho diétne krmivo, akoby vedela ze je to neublíži. Koncom júna začala byť viac pokľudnou, už ju ani vonkajšie prechádzky nezaujali. Radšej trávila tento čas v koši, alebo kočíku, nechcela sa prechádzať, ani vyhrievať na slniečku a pozorovať ruch v parku – deti, rodiny, psov, vtáky…

Dovtedy maximálne čistotná mačka zrazu v júli začala cikať na nezvyčajných miestach, tvárila sa, že mačací záchod nevidí, alebo ho nemáme, hoci to mala len pár krokov ku nemu. Spočiatku som sa na ňu hnevala, po videorozhovore so zvieracou komunikátorkou 22.7., ktorá sa na diaľku napojila na Lucku, som to na jej odporúčanie už neriešila, nech ju nestresujem. Lucka mi týmto chovaním totiž zanechávala mačacou rečou a logikou informáciu, že sa s ňou niečo deje, trpí, možno má bolesti, ale nedáva to navonok vedieť. Mačky bezdôvodne nestrácajú svoje zaužívané návyky a pokiaľ sú zdravé sú veľmi čistotnými. Tak sme opäť zašli na veterinu.

Tam opätovne urobili podrobný rozbor a aj sono brucha. To ukázalo cudzie útvary na lymfatických uzlinách v brušnej oblasti, ktoré by bližšie ozrejmila až biopsia počas narkózy, čo by bolo pre jej telíčko s ubúdajúcou váhou (2,4kg, z jarných 2,9kg, či 3,6kg v roku 2024, a predtým štandardných 4,8kg), veľmi náročným a aj život ohrozujúcim. Začala obdeň dostávať v injekciách ATB, kortikoidy, infúzie na výživu tela.

Ráno som ju prinášala na veterinu a podvečer chodila pre ňu. Nemíkovi asi bolo ľúto, že nie je aj on stredobodom pozornosti, tak isté dni som túto tortúru prešla s oboma, aby aj on bol v sledovaní a pod doľadom lekárov. Neľutujem však z toho náročného 2-týždňového obdobia žiadnu námahu, voľný čas, stres, či nemalé čiastky za vyšetrenia, lieky, odbery, spojené aj s nekľudnými nocami, ranným vstávaním, cestami na veterinu a späť, častými zástavkami, aby si oddýchli, vycikali sa, nemraučali… obaja sú mi všetkým, vlastne tým najdrahším, čo mám, čo mi zostalo. Stáli pri mne v najťažších chvíľach po smrti Petra, neotočili sa chrbtom, robili mi spoločnosť, psychicky podporovali, liečili svojim mačacím humorom, gestami, milým pradením, alebo len jednoducho svojou prítomnosťou a blízkosťou.

Od komunikátorky som sa vtedy dozvedela aj informáciu, podľa čoho spoznám, že nastane čas jej odchodu, aby som ju nechala odísť, nech sa netrápi. Dokonca sa aj jej samej Peter prihovoril – cítila ho a videla sedieť počas nášho rozhovoru pri mne, držiac ma za plece… tak ako sme obvykle doma sedávali. Odkázal mi, že nemám mať obavy, o Lucku sa v nebi už postará on!

Nepredpokladala som však, že to celé pôjde tak rýchlo, vlastne za necelé 2 týždne. Medzitým som objednala knihy s postupmi ako liečiť mačku pomocou masáží, mačacou akupresúrou… rastlinné liečiace roztoky, podporné výživové doplnky. Prehľadala na internete snáď všetky odporúčania, rady, články, terapie, prírodné liečivá… s cieľom pomôcť jej.

Každý deň podvečer-večer zaspávala pri mne v obývačke pri počúvaní liečiacich Solfeggiho frekvencií. Celý čas som verila, že jej prinavrátim zdravie, alebo aspoň smrť odoženiem od nej ešte na dlhý čas!

V stredu ráno 30.7. dostala na našej veterine ešte poslednú liečiacu dávku injekcie. Veterinárka odovzdala lieky, poučila ma o ich dávkovaní a najblizšiu kontrolu naplánovala na ďalší pondelok. Inak, ak nebude na tom dobre, mám s ňou hneď prísť. V piatok 1.augusta mi ešte aj osobne volala a pýtala sa na jej stav. Vyzeralo to zatiaľ nádejne.

Ale už od piatka večera prestala jest a piť. V sobotu 2.8. od rána už len polihovala na odľahlých miestach. Od tej poslednej stredy som bola viac menej stále doma, neustále ju kontrolovala, aj v noci som sa zobudila niekoľkokrát a šla pozrieť, či dýcha, a kde sa nachádza. Náhodné mláčky som bez akéhokoľvek hnevu vytierala a povzbudzovala ju, že je to ok, nerobí mi to naschvál, že sa na ňu vôbec nehnevám…

Keďže prestala úplne prijímať stravu jej váha klesla na 2kg, pospávala, neustále menila polohy tela, smutne pozerala, cikať síce chodila do záchodíka, aj sa snažila vytlačiť nejaké hovienko, ale jej krok bol už veľmi váhavým, bála som sa, že sa jej nohy začnú podlamovať, alebo nedokáže vyskočiť ani 50cm od podlahy, či si pri páde zlomí nohu, oči skleslé a veľmi veľmi smutné… Symptómy jej náznakov som chcela prehliadať, ale postupne Lucinka začala rezignovať, akoby tie nádory na lymfatických uzlinách v brušnej dutine, a pridružené oslabené orgány prevzali moc nad jej telom.

Nevedela som ako ďalej. Nevzdávala som to ale, a návštevu veteriny v sobotu podvečer, brala ako jednu z x ďalších, v domnení, že jej pichnú len infúziu, aby sme zastabilizovali váhu a vrátime sa domov. Ani som ju s Nemom pri odchode nerozlúčila, veď sme mali v pláne spoločný návrat!

Nečakala som však, že rozhovor v ambulancii všetko zmení a ja ju s plačom odovzdám lekárke na večné uspanie. Síce sa s ňou domov vrátim, ale vlastne to bude len s jej telíčkom. Duša bude už mimo, odchádzať za Petrom.

Krátko pred 19hodinou sa tak aj stalo. Jej bezvládne telíčko odložené v jej prepravnej taške postupne chladlo. Aby som spracovala tieto smutné emócie, cestou sme zašli na cintorín, kam často chodila so mnou, a potom hneď za Nemíkom a všetkým, čo doma tak doma milovala… Zapálila som sviečku a pridala k jej fotke i tú Jesynkinu a Corininu – všetky naše zvieracie lásky pokope, tie, ktoré nás postupne od roku 2006 opustili.

Večer som ešte napísala kremačnej spoločnosti a v nedeľu dopoludnia si po ňu prišli. Prinesú ju naspať už len v červenej urničke :(

… akoby len zaspala v prepravnej taške … tento raz ale už navždy, aj so svojou najmilšou hračkou – zajkom, do ktorého sa plnil catnip. Mala ho rada a prenášala ho obvykle v noci po byte, akoby bol jej dieťaťom :)

A od 7.augusta je už Lucka opäť s nami… okrem urny mi priniesli aj kúsok jej srsti, fúziky a odtlačok labky.

Pridala som aj korunku upevnenú na štipci, s ktorou sa mala odfotiť do albumu, ako mačacia kráľovná našej domácnosti… nestihli sme to, korunka prišla poštou, až po jej smrti.

Tak vitaj doma, moja-naša, milovaná Lucky Lucinka, posledná žijúca dcéra matky Zarji a Everesta Valenvic pôvodom z ďalekého Petrohradu, z chovnej stanice Siberian Spirit CZ!

Opäť doma so mnou, Nemom, i spomienkami na jej najmilšiu osobu – Petra, ktorý im ešte pred 14rokmi spracoval toto milé mini video. Lucinka vtedy ako veselá hravá 2-ročná dáma, Nemo ešte 1-ročný mačací mládenec v období svojho dospievania – obaja zachytení pre večnú pamiatku :)