Onedlho 28.novembra to budú už 2 roky, čo si náhle odišiel… dva roky smútku, samoty, spomienok,…. A môjmu srdcu sa zažiadalo zbilancovať a zaspomínať na tento dlhý čas bez Teba.
Najťažší deň smútku neprichádza však vtedy, keď je pohreb.
Ani vtedy, keď i dátum v kalendári pripomenie túto stratu.
Ani keď Ťa rodina, priatelia utešia slovami podpory.
Všetko príde v obyčajnej chvíli, keď sa zdá, že všetko ide ako vždy.
Keď sa zasmeješ, alebo keď mysľou preletí dávna spomienka, skladba v rádií….
keď uvidíš niečo krásne, či známe, alebo miesto ku ktorému sa viažu spoločné chvíle a zrazu pochopíš,
že sa o tie pocity, emócie, dojmy už nikdy nepodelíš s týmto človekom.
Keď Ťa bolí srdce, duša, dotyk a chýba Ti ten známy hlas, to vrúcne mocné objatie,
ktoré kedysi utišovalo bolesť, povzbudzovalo, ukazoval ako ma máš rád…
Ale najťažšie to býva počas bežnej nedele, či dlhých voľných chvíľ a večerov,alebo sviatkov,
prechádzke parkom, v divadle, na koncerte, pri fotení, ktoré bolo našou spoločnou prácou…
Všetko to navonok vyzerá rovnako, no vo vnútri kričí tichom.
Našťastie som v sebe už aspoň potlačila bolesť,
ktorá mnou prechádzala pri stretnutiach so zamilovanými ľuďmi,
alebo len partnermi držiacimi sa za ruky, keďže mi to bytostne pripomínalo nás dvoch.
Teraz to už tak nevnímam a skôr sa teším, že aspoň oni majú možnosť byť spolu,
možno až do neskorej staroby, ako sme o tom snívali aj my dvaja.
Aj táto bolesť však hovorí o láske!
Lebo smútok cítime len za tým, čo bolo skutočné.
A to skutočné žije v pamäti, aj keď už zmenilo svoju podobu.
Láska neumiera — len sa premieňa a ostáva v spomienkach, ktoré z nás robia ľudí.
Lepších ľudí, ľudí precitnutých s väčším pochopením k sebe, i k iným, ako aj k ich radostiam,
či trápeniu, bolestiam, ktoré ukrývajú vo svojom vnútre.
Peter môj milovaný,
prepáč, že som Ti za tých 40 spoločných rokov v manželstve málokedy povedala,
čo k Tebe cítim, ako Ťa mám rada…
Brala som náš spoločný život ako samozrejmosť a trvanie na večnosť…
Dodatočne to však už nemám a neviem napraviť, čo mi veľmi ľúto!
Až raz, keď prídem za Tebou!
Keď si prídeš aj po mňa, ako si prišiel toto leto pre našu Lucku, a odprevadil si ju ku iným dušiam.
Verím, že rovnako budeš pozorným a láskavým sprievodcom aj mne.
Presne tak, ako sme to mali naplánované dávno pred našim terajším zrodením.
No po príchode do súčasného života sa tento plán pre všetky duše zastrie závojom zabudnutia, aby nám nebránil v našom jedinečnom vývoji a napredovaní, žití bez predlohy, nápovedy…
Všetky spomienky na náš spoločný život a v ňom všetky situácie, plány, myšlienky, činy, realizácie, mi dávajú až teraz dokonalý zmysel.
Hoci sa utvrdzujem, že je to OK, pre mňa to OK asi nikdy nenastane,
ale viera v naše opätovné stretnutie mi pomáha aj naďalej žiť!
.
Naša posledná fotka z nedele13.8.2023 v deň výročia svadby, ktorá je pomenovanou ako RUBÍNOVÁ
(108 dní pred Tvojim nečakaným odchodom), a v ďalší rok na tom istom mieste, už len sama
.
ĎAKUJEM TI ZA VŠETKO, ČO SME SPOLU PREŽILI, ZAŽILI. ZA TVOJU LÁSKU, DARY, RADY, POUČENIA, ZA SPOLOČNÝ ŽIVOT, CHVÍLE, DNI, VEČERY,…!
.
.
Tagy: kolobeh zivota, laska cez druhy breh, laska cez storocia, laska na vecnost, milovanemu, spriaznenej dusi, tajomstvo dusi