Náš spoločný rituál – prechádzka po parku a sídlisku, návšteva Martinského cintorína, zapáliť sviečku, posedieť na lavičke blízko Petra (pokiaľ ešte nie sú otravné komáre) a vrátiť sa naspäť do parku, cestou nakŕmiť vrany, havrany, kavky , holuby… Všetky nás už poznajú, podľa červeného kočíka a mačky, čo pri ňom kráča ako pes, a hlasným vtáčím pokrikom oznamujú širokému okoliu, že prichádza ich večera.

 

Cestou stretávame náhliacich sa ľudí, i tých, čo venčia psíkov, mamy s deťmi… každý z nich nám ale venuje úsmev, pohladenie i obdiv, pretože z Nemíka sa stal za 2,5roka pán PÁN KOCÚR, ale aj niečo výnimočné – KOCÚR čo si myslí, že je pes, psov si nevšíma, ani sa ich nebojí. Užíva si patrične každú pochvalu i obdiv jeho krásy, veľkosti, huňatej srsti, veľkého chvosta… (včera podvečer sme dostali od 3-ročnej mladej dámy dokonca spoločný kompliment: „Teta máš pekného kocúra“. Potom sa skúmavo na mňa pozrela ešte raz a dlhšie, a s plnou vážnosťou dodala: “ aj Ty si veľmi pekná!“. Detské vyznanie vždy poteší, a o to viac, keď viem, že sa mi zakaždým takto Peter z neba hlási, aby ma potešil cez jemný a úprimný hlások detí.

Nik z okolo chodiacich neverí, že z Nema je už 16-ročný senior. Denne spolu na prechádzkach odkráčame aj 3km. Pre mňa málo, pre neho tak akurát. 14 rokov bol ako bytová okrasa, čo poznal len 3izby a svet cez zasieťovaný balkón.

Sám si teraz určí, kedy má dosť, kadiaľ máme kráčať, ktorú cestu vybral – obvykle jednu z tých, čo už pozná, a na Ostredkoch sa dobre vyzná:).

Aj večer pred spaním musíme ešte raz von. Tentoraz len na vodítku, bez kočíka. Vtedy sa v ňom prebúdza nočná šelma a pudy z loveckých génov… Robím to pre neho s láskou a oddanosťou, aj keby sa mi nechcelo.

Nemuško prepáč, že som Tvoj život dlhé roky ochudobňovala o čaro života, nemal si toľko vnemov, nevidel pestrý svet okolo, nechodil po tráve, chodníku, nenavnímal všetku realitu. Pokladali sme, spolu s Petrom, takýto mačací život za štandard, možno si sa tie dlhé roky cítil väzňom. Ale aspoň teraz si to užívaš-užívame spoločne:)

Ako obvykle, nezabudneme na konci každej story spoločne zaďakovať nášmu Petrovi do neba, že Ťa objavil a vypočul moju tajnú prosbu o ďalšie mača do bytu, a tiež pani Helenke z Hradca Králové, a dcéru Radku, že nás cez ich chovnú stanicu, navždy spojili!

A nezabúdame tiež pozdraviť aj Nemovu sestru Lucinku, čo nás, skoro už celý rok, z neba stráži tiež!