Druhý júlový piatok za zapíše do mojich budúcich memoárov ako vstup a zásadná zmena v mojom živote, lebo konečne som sa rozhodla, že celé leto venujem hlavne sebe. Priviedli ma k tomu 2 hlavné dôvody. Minulé leto som všetok čas venovala starostlivosti o chorú 16.r. mačku Lucky/Lucinku (aj tak som ju nezachránila), a preto z toho leta zostal len smútok v duši. Ku druhému dôvodu ma priviedla osoba, ktorá tvrdila, aký má úžasný život v nezávislosti a samote, od doby po svojom rozvode, a mam to skúsiť aj ja. Tak to teda vyskúšam, nezávislosť už mám, a to po všetkých stránkach, no na samotu nie som stavanou a preto jej nedávam dlhu životnosť .

 

Tento prevratný deň som venovala, ako hrdý absolvent STU so študijným zameraním „vodohospodárske stavby“, môjmu milovanému Dunaju, a zároveň si pri ňom pripomenula niečo z mojich niekdajších 15-tich profesných rokov na SPŠS.  Hoci mám pred Dunajom veľký rešpekt, fascinuje ma jeho majestátnosť, sebavedomie, neskrotnosť (hoci ho ľudia už dávno skrotili hrádzami, úpravou brehov, znížením pozdĺžneho sklonu dna…). Popritom som mala aj krásnu vyhliadku na modernú i klasickú architektúru môjho rodného mesta – netradične zo stredu rieky bola fascinujúcou. To ma zase v spomienkach vrátilo ku rokom redaktorskej práce pre časopis Eurostav a emočné zachytávanie „obrazov“ sveta (tentoraz výnimočne len cez mobil), patrilo spomienke na môjho Petra, ktorý ma pred 23.rokmi začal postupne zasväcovať do náplne mojej poslednej profesie. A verím, že ešte dlho v nej zostanem, lebo mi dáva neustály rozlet, nekonečné možnosti, napĺňa ma radosťou zo života, vďaka nej nepoznám nudný stereotyp a moja fantázia i predstavy majú skoro stále zelenú!

 

Pred rokmi sme s Petrom podobnú, i keď vtedy pracovnú, trasu od 6h rána do neskorého večera absolvovali na katamarane, s jeho majiteľom a komparzom, aby vznikla objednaná fotoreportáž. Včerajšok mal však nádych zaslúženého oddychu, vône rieky a leta, vetra vo vlasoch a úžasných výhľadov . Rande s európskou veľriekou, lodného kapitána, osobného šoféra i svoj voľný čas mi venoval človek, s ktorým tvoríme, od Petrovej smrti, pracovný tandem. A nielen v práci je veľmi obetavou, láskavou, ohľaduplnou a nápomocnou osobou, a to nielen ku mne, ale ku všetkým, ktorí patria do okruhu jeho rodiny, kamarátov i známych. Som vďačnou osudu za tohto úžasného kolegu.

 

Podvečer ma ešte čakali synove hladné rybičky a poliatie kvetov na lodžii. Výhľad z 11. poschodia jeho domu poskytol iný pohľad na rovnaké dominanty, tentoraz z Nív. A celý nezabudnuteľný deň som uzavrela u mňa doma v Ružinove, na balkóne s pohárikom domácej orechovice, ktorú mi ešte pribalil, po jazde loďou, kolega, ako poďakovanie za našu spoločnú prácu.

.